STAVEBNÁ HISTÓRIA KAŠTIEĽA
Obec Borša sa nachádza na východnom Slovensku v Trebišovskom okrese, iba niekoľko kilometrov od štátnych hraníc s Maďarskom. Obec ohraničujú na severe Zemplínske vrchy, na východe močiare, na juhu rieka Bodrog a na západe kanál potoka Roňava. Podľa výsledkov prieskumov historických archívov prvá zmienka obce pochádza z roku 1067. Obec sa viackrát spomína ako príslušenstvo hradu v Sárospataku (Blatný Potok), vlastnili ju Perényiovci, Pálócziovci, Henyeyovci, Zeleméryovci a od roku 1616 sa vďaka manželstvu Zuzany Lórántffy a Juraja I. Rákócziho stala majetkom Rákócziovcov. V prvej tretine 18. storočia sa následkom manželstva dostala do majetku rodiny Aspremontovcov a v roku 1720 si ju kúpila spolu s hradom v Sárospataku rodina princa Trautsona, ktorá ju vlastnila až do roku 1780. Potom sa stala dedičstvom Erdődyovcov, od ktorých obec kúpili Szécsényiovci, ďalej sa v roku 1892 dostala do vlastníctva princa Windischgrätza a v prvej tretine 20. storočia bola obec majetkom rodiny baróna Vaya.
Kaštieľ má pôdorys v tvare písmena „U“ a je otvorený smerom na juh. Aj dnes stojace západné a severné krídlo bolo vybudované v druhej polovici 16. storočia a v prvej polovici 17. storočia. V roku 1940 vykonal na kaštieli významné rekonštrukčné práce architekt Kálmán Lux. Vtedy sa na mieste zbúraného pôvodného krídla vybudovalo východné krídlo.
Kaštieľ nadobudol dnešnú podobu spojením dvoch renesančných budov, pravdepodobne kaštieľov. Predpokladáme, že okolo roku 1559 bola vybudovaná kúria Mikuláša Henyeiho a kúria Mikuláša Zeleméri Kamarása. Tá Zelemériho bola na základe nápisu na zlomku krbovej rímsy hotová už v roku 1579.
Tieto dve kúrie boli postavené nezávisle od seba. S menšími výhradami vieme stotožniť zachované časti Henyeiho kaštieľa s prízemím severnej časti západného krídla súčasnej budovy a čiastočne aj s poschodím. Druhý, Zelemériho kaštieľ, bol vybudovaný na juh od prvého. Zachovala sa iba jeho západná stena na južnom konci dnešného západného krídla.
Ešte počas 16. storočia mohla vzniknúť chodba na konci západného krídla, ktorá rozdeľuje miestnosť na dve časti pri severnej nárožnej bašte a na jeho severnom konci sa dodnes nachádzajú pozostatky schodísk. Severná časť bola rozšírená práve od tejto časti smerom k južnej časti. Pravdepodobne v tom čase už bolo rozhodnuté o tom, že tieto dva kaštiele budú spojené. Niekedy v tomto období mohli na východnej strane vybudovať hospodársku budovu, ktorú zbúrali počas renovácie v rokoch 1940-1941. Túto stavbu potvrdzujú aj viaceré dokumenty o majetkoch darovaných cisárom Maximiliánom I. a neskôr Rudolfom II. Mikulášovi Zeleméri Kamarásovi a jeho manželke Margit Henyei. Túto tretiu stavebnú etapu datujeme do roku 1580.
Na prelome 16. a 17. storočia sa uskutočnila menšia prestavba uprostred západného krídla a vo východnej časti južného krídla. Pravdepodobne v tom čase bola vybudovaná pivnica na južnej strane kaštieľa. Obe stavby, aj keď sa ťažko datujú, mohli byť vybudované hoci už počas éry Zelemelériovcov. V roku 1604 kaštieľ nazývajú panským sídlom, teda už mohol byť opevnený.
Následne mohla byť pristavená bašta s kruhovým pôdorysom k južnému krídlu a spodná časť steny severného krídla, ktorá spája východné hospodárske krídlo so západným krídlom.
Najlepšie sa identifikuje stavebná etapa od roku 1630 do 1638. Inventáre z roku 1638 spomínajú 13 nových miestností. Vybudovali vtedy stajňu západného krídla, miestnosti nad ňou a aj poschodie severného krídla. Táto etapa mohla mať viacero fáz. Formy kamenných okenných rámov môžu byť príbuzné stavbám spojeným so Zuzanou Lórántffy v Sárospataku, ktorých výstavba sa začala v roku 1642.
Severná nárožná bašta, tiež podľa podobných stavieb v Sárospataku, sa datuje do roku 1650.
Kaštieľ zažíval rozkvet v období, ktoré trvalo do roku 1660. Po smrti Zuzany Lórántffy a jej syna Juraja II. Rákócziho v roku 1660 nedisponujeme údajmi o ďalšej stavbe. V tomto čase vlastnila Sárospatak, Mukačevo a pravdepodobne aj Boršu rekatolizovaná Žofia Báthory so synom Františkom I. Za Františka I. Rákócziho kvôli jeho účasti na Wesselényiho sprisahaní v roku 1670 musela jeho matka zaplatiť výkupné, aby sa vyhol cisárskemu trestu. (Vtedy odovzdala Sárospatak cisárskemu generálovi Sporckovi, a až Thököly ho získal späť v roku 1683). V tomto kaštieli sa 27. marca 1676 narodil syn Františka I. Rákócziho a Ilony Zrínyi, František II. Rákóczi. Rákóczi zomrel v roku synovho narodenia, vdova Ilona sa v roku 1682 vydala za Imricha Thökölyho a potom v období od 1685 do 1688 bránila mukačevský hrad, ktorý obliehali rakúske oddiely. Sárospatak a pravdepodobne aj Borša museli od roku 1685 čeliť okupácii generála Schultza. Kaštieľ podľa zdrojov v roku 1688 vypálili kuruci. Inventár z roka 1694 vypovedá o tom, že kaštieľ bol vo výrazne zhoršenom stave. Strechu južného krídla strhla víchrica pri výmene strešnej krytiny, „podkrovie” prepadlo vo viacerých miestnostiach na poschodí, tieto boli väčšinou prázdne, alebo používané ako sklad. Písomnosti spomínajú dvojklenbovú kaplnku a prislúchajúcu sakristiu. Tento inventár môže súvisieť s Rákócziho návratom v roku 1694 z exilu v Čechách do Maďarska, kedy si v Sárospataku vytvoril svoju rezidenciu, ktorú v roku 1697 obsadili povstalci Michala Tokajiho. Rákócziho kuruci získali späť Sárospatak v roku 1703 a práve sem zvolal knieža krajinný snem v roku 1708. Na základe vyššie uvedených skutočností môžeme predpokladať, že na prelome storočí Borša viackrát zmenila majiteľa.
Jadro dodnes zachovanej arkádovej chodby na základe rozmerov tehál a tvarov klenby vybudovali v neskoršom období, niekedy ku koncu 18. storočia.
Na prelome 19. a 20. storočia sa uskutočnila prestavba zo starých použitých tehál, ktorými po zbúraní valených klenieb vyskladali okná stajní v južnej časti západného krídla.
V 40-tych rokoch vďaka rekonštrukcii vedenej Kálmánom Luxom získala budova opäť kus svojho čara, avšak jej nádvorie sa zmenilo výrazným a nedôveryhodným spôsobom. Postavili nové drevené stropy nad priestormi na poschodí, osadili okná, doplnili chýbajúce okná na západnej fasáde, vyrobili ich nanovo podľa vzorov tých zachovaných. Z renesančných okien na nádvornej fasáde odstránili vrstvy omietky, ktoré sa tak opäť stali prezentovateľné. Vymenili silno poškodené dvere medzi miestnosťami severného krídla, vyrobila sa nová konštrukcia z umelého kameňa. Pokryli strechu (šindľami), tesárske konštrukcie boli sčasti opravené, zväčša vymenené. Vytvorili klenby nad dvomi miestnosťami severného krídla. Pred celú nádvornej fasádu postavili dvojpodlažnú pavlač podľa vzoru dvoch častí zachovanej pavlače, ktorá je pokrytá českou klenbou. Pavlač v tejto forme nemá predchodcu. Tá, ktorá je spomenutá v inventári mohla mať skôr drevenú konštrukciu. Táto dvojpodlažná pavlač takmer úplne zakrýva nádvorné priečelie kaštieľa, konštrukcia zo 40-tych rokov je dominantným prvkom. Na dvore výrazne znížili úroveň terénu. Znovu vykopali vodnú priekopu okolo budovy (nemáme však k dispozícii reálne údaje o priereze priekopy ani o spodnej úrovni). Potrebnú hĺbku na severnej strane dosiahli výplňou (čo výrazne ubralo z baštového charakteru). Po zbúraní severnej prístavby a východného krídla postavili novú dvojpodlažnú budovu, ktorej funkčný účel nám nie je známy.
Po skončení II. svetovej vojny bol kaštieľ využívaný hlavne na účely skladovania, v určitom čase zriadili v západnom krídle základnú školu.
Plány na dôstojnejšie využívanie kaštieľa vznikli niekoľkokrát, ako napr. Bányaiho plán v roku 1956 alebo v roku 1970 tu vykonávali sondážny výskum pracovníci Pamiatkového ústavu v Olomouci. Následne v roku 1987 bola vypracovaná realizačná projektová dokumentácia pre celú budovu, po ktorej nasledovalo úplné vypratanie objektu. Počas realizácie opravili strešnú konštrukciu nového krídla, nanovo pokryli strechu, začali rekonštrukciu stropnej konštrukcie a odstránili omietky v miestnostiach na poschodí pamiatkového krídla. Začali aj s vyhotovením dodatočnej izolácie pamiatkovej budovy, ktorá však bola pozastavená počas vrtov, keďže rekonštrukčné práce boli prerušené v roku 1989.
Kaštieľ sa v roku 1990 skutočne dostal do majetku obce Borša a jeho správu prevzalo miestne Rákócziho združenie.
Od roku 1998 sa tu vykonávali výskumné a projekčné práce v rámci spolupráce slovenských aj maďarských organizácií pre ochranu kultúrnych pamiatok. Do roku 2005 postupne opravovali severné krídlo a severnú časť západného krídla kaštieľa, tieto práce však boli pozastavené.
